Príznaky a príčiny
Hyperaktivitu možno charakterizovať ako fyzický stav abnormálnej aktivity, ktorý sprevádza impulzívnosť, výbušnosť. Je síce pravdou, že v niektorých prípadoch sú takéto vlastnosti prirodzenou súčasťou detskej osobnosti; pokiaľ ich však dieťa či okolie nezvláda a stávajú sa problémom, ide už o diagnózu. Hyperaktivita je tiež neraz spájaná s ADHD, čiže poruchou pozornosti. Nepokoj, roztržitosť a znížená schopnosť sústredenia sa však vyskytuje aj u dospievajúcich. Pôvod ochorenia môže byť psychický – depresia, nuda, duševné poruchy, ale príčinou neraz sú aj konflikty v rodine a celkovo nepriaznivé podmienky pre život dieťaťa.
Rozoznať aktívne a hyperaktívne dieťa však nemusí byť jednoduché. Štatistiky uvádzajú, že touto poruchou trpí 7% školopovinných detí. Vyžadujú si oveľa viac pozornosti, času a trpezlivosti, čo sa však nie vždy stretne s pochopením okolia, spolužiakov a najmä učiteľov. Napriek tomu sú deti s poruchami pozornosti veľmi bystré, vnímavé, inteligentné, s bohatou fantáziou a predstavivosťou.
Prvé príznaky hyperaktivity možno spozorovať už v dojčenskom veku. Dieťa má problémy so základnými biorytmami (spánok, stravovanie). Niekedy spí počas celého dňa, inokedy sa budí, plače, je výrazne nepokojné. Našťastie, tento stav väčšinou rýchlo pominie a ADHD sa nerozvinie. U batoliat sa porucha prejavuje emočnou labilitou, výbušnosťou, zníženou schopnosťou prispôsobiť sa novému okoliu, ľuďom a iným podmienkam. Takéto deti majú tiež veľmi malý zmysel pre poriadok a vlastnú bezpečnosť. Často si osvojujú niektoré zručnosti v opačnom poradí, ako iné deti; napríklad sa skôr naučia loziť a až neskôr sedieť, prípadne rozprávať a potom chodiť.
Oveľa väčšie problémy sa objavujú po nástupe do školy. Zvyčajne sa prehlbujú v tretej až piatej triede, kedy sa nároky na dieťa stupňujú; následne pokračujú v puberte. Dôležité je, aby takéto dieťa našlo podporu a pochopenie nielen zo strany rodičov, ale i učiteľov. Presnú diagnózu a následnú liečbu by mal určiť detský psychiater.
